Meander Čo rozprávala Dlhá chvíľa

Chorý Jakub mal doma v posteli dlhú chvíľu a treskuto sa nudil...
Nudil sa tak, že očami skoro posúval ručičky hodín, aby čas rýchlejšie ubiehal a mamička sa už konečne vrátila z práce domov. A vtom sa mu jeho dlhá chvíľa zhmotnila - z ničoho nič sa vysúkala z ciferníku hodín na stene...
A pretože dlhá chvíľa sa najlepšie kráti rozprávaním, pustila sa do toho. A ako tá vedela rozprávať!

Viola Fischerová napísala túto rozprávkovú prvotinu ako veľmi uznávaná básnička. Jej rozprávanie nás zavedie do africkej púšte, do pralesa, do cirkusu aj do domu, v ktorom je možné sa hrať v ešte menšom domčeku. Violine príbehy vychádzajú z rozprávkovej fantázie, ale je v nich mnoho z toho, po čom túžime aj v našom všednom živote; po láske, spravodlivosti, dobrodružstve, ale napríklad aj po umení.

Rozprávanie Dlhé chvíle sprevádzajú snové obrázky Jána Híska, ktoré akoby sa z rozprávok vynárali ľahko, ľahučko, a snáď ešte zo vzdialenejších rozprávkových končín...

Ale nemýľte sa, sú vytvorené veľmi náročnou technikou, ktorej hovoríme mezzotinta a ktorá je v ilustrovaných knižkách skôr výnimočná. Autor starostlivo a dlho vyrýva obrázok do vyhladenej medenej dosky ak vám sa dostane jeho odtlačok, alebo inak – záblesk grafikovej fantázie. A obojem, rozprávaním aj obrazmi, sa môžete nechať unášať do rozprávkového sveta.